Finlay - 1.kapitola: Šokujúce zistenie

16. dubna 2009 v 14:36 | Natasha |  Finlay I

Tak a je tu prvá kapitola mojej poviedky. Dúfam, že si ju prečítate celú a okomentujte. Ešte chcem upozorniť, že je to FanFiction na Harryho Pottera. Teším sa na Vaše komentíky.

Klik na celý článok.




"Fin, máš na mňa chvíľu čas?" začula som otcov tichý roztrasený hlas.

"Áno," prikývla som. Mala som zvláštne tušenie, že asi viem, čo mi povie. Otec sa na mňa slabo usmial a a sadol si na moju posteľ.

"Musím ti povedať niečo, čo zmení celý tvoj život." Povedal to s takou vážnosťou, až ma to zaskočilo. Nechápavo som sa zamračila a sadla som si vedľa neho.

"My nie sme tvoji biologickí rodičia," vydýchol a nervózne na mňa pozrel.

"Ja som to tušila," zašepkala som po chvíli a po lícach mi stiekli slzy. Aj keď som sa na nikoho z rodiny nepodobala, prekvapilo ma to. Moji "rodičia" mali obaja tmavé vlasy, hnedé oči a užšiu tvár, ja som však mala svetlé vlasy, modré oči a plnšie líca. Na rozdiel od nich som tiež mala plné pery.

"Tvoji rodičia obaja žijú," prerušil moje myšlienky otec. Zvedavo som dvihla hlavu. Rada by som vedela čo najviac o svojich pravých rodičov, aj keď sa s nimi možno nikdy nestretnem.

"A ako sa volajú? Mám aj súrodencov? Videl si ich už? Na koho sa viac podobám? A čo vlastne robia?" vyhŕkla som.

"Poďme pekne poporiadku," zabrzdil ma otec. "Tvoji rodičia sa volajú Bellatrix Lestrangeová - po nej máš priezvisko - a Lucius Malfoy. Obaja majú vlastné rodiny, čiže nie sú manželia. Tvoja matka okrem teba deti nemá, ale tvoj otec má ešte syna, Draca, so sestrou tvojej mamy. Aj to je jeden z dôvodov, prečo ťa nechali v sirotinci. Oboch som videl a rozprával som sa s nimi. Ty sa v tvári viac podobáš na matku, ale farbu a rovnosť vlasov, očí a obrysy tváre máš po otcovi," prezradil mi. To, čo robia, mi však neprezradil. Keď som sa ho to ešte raz spýtala, len odmietavo pokrútil hlavou:

"Prepáč, toto ti nepoviem. Neverila by si mi."

"Prosím, ocko," prosila som ho. "Ja sa pokúsim uveriť ti. No tak, povedz mi to." Nakoniec sa mi ho podarilo presvedčiť. To, čo mi povedal, ma však šokovalo a prekvapilo zároveň.

"Tvoj otec pracuje na Ministerstve mágie a obaja sú smrťožrúti." Šokovane som vyvalila oči.

"Ministerstvo mágie? Také niečo neexistuje," pokrútila som hlavou. "A čo je smrťožrút? To som v živote nepočula."

"Ale existuje," vyviedol ma z omylu otec. "Ministerstvo mágie existuje v čarodejníckom svete a smrťožrút je človek, ktorý..." nedopovedal.

"Čarodejnícky svet? Takže moji rodičia sú čarodejníci? To by som musela aj ja byť čarodejnica a od tej mám veľmi ďaleko," zasmiala som sa, no zaujímalo ma, čo to ten smrťožrút je. Otec sa veľmi zdráhal povedať mi to. Po dlhom presviedčaní sa nakoniec podvolil.

"Poviem ti to takto," začal. "V čarodejníckom svete je..."

"Čarodejníci neexistujú," prerušila som ho. Len na mňa prísne pozrel a pokračoval.

"V čarodejníckom svete žije jeden...muž, ktorý sa volá lord Voldemort. Tento lord má svojich stúpencov, ktorí si hovoria smrťožrúti. Táto skupinka s Voldemortom na čele chodí pomedzi obyčajných čarodejníkov a toho, kto sa k nim nepridá, zabijú." Toto ma viac ako šokovalo. Len som neveriacky otvárala ústa. Toto nemôže byť pravda. Moji rodičia sú takýto krutí? Nemohla som tomu uveriť.

"Ale...to je nejaká hlúposť. Veď...čarodejníci neexistujú a...moji rodičia nemôžu byť takí krutí. To nie je možné," rozrušene som sa postavila a začala som sa nervózne prechádzať.

"Neveríš mi, Fin?" spýtal sa ma po chvíli otec. "Neveríš mi, že si čarodejnica?" Spýtavo som naňho pozrela. Nechápala som, čo tým chce dosiahnuť.

"Prepáč, ale toto ti neverím," pokrútila som hlavou. "To nie je možné."

"Skús sa zamyslieť. Nestalo sa ti v poslednom čase nič zvláštne?" Zamyslela som sa a veru ma aj niečo napadlo. Minulý týždeň nám učiteľka oznámila, že budeme mať písomku a ja som presne vedela, aké otázky v nej budú. Vyplašene som pozrela na otca a ten sa pousmial.

"No vidíš, predsa si na niečo prišla."

"Aj tak neverím," vyhlásila som. "To by som musela vidieť nejaké kúzlo." Otec si len smutne vzdychol a vyšiel z mojej izby.
V noci som nemohla zaspať. V mysli som stále počula otcove slová: Ty si čarodejnica. Zdalo sa mi to neuveriteľné a predsa...Čarodejníctvo ma vždy veľmi lákalo a nikdy by som si nebola pomyslela, že sa niekedy dozviem, že dokážem čarovať. Nadránom sa mi konečne podarilo nachvíľu zaspať nepokojným spánkom. Snívalo sa mi o mojich rodičoch ako vraždia nevinných. Zobudila som sa a vonku už svietilo ranné slnko. Nemotorne som vyliezla z postele a vošla som do kuchyne.

"Dobré ránko, Fin," zaštebotala mama, no keď zbadala výraz v mojej tvári, zvážnela.

"Čo sa stalo, srdiečko? Ocko ti to už povedal, však?" Slabo som prikývla a odšuchtala som sa do kúpeľne. Nemala som chuť rozprávať sa o tom. Keď už som bola umytá a prezlečená, znova som sa dovliekla do kuchyne. Vtom zazvonil zvonček.

"Ja otvorím!" zakričala som znudene a odvliekla som sa ku dverám. Pomaly som otvorila a zbadala som vysokého postaršieho muža v dlhom tmavomodrom plášti. Prekvapene som sa naňho zadívala. Vyžarovala z neho zvláštna aura. Niečo ma na ňom fascinovalo, niečo veľmi zvláštne.

"Dobrý deň," pozdravila som. "Želáte si?"

"Ahoj," usmial sa na mňa. "Ty si Finlay Lestrangeová?" Takto ma ešte nikto neoslovil. Všetci ma volajú len Fin. Neznášam, keď ma niekto osloví Finlay. Tu som však hnev nepocítila. Len som prikývla.

"Ja som profesor Dumbledore a prišiel som ti ponúknuť miesto na našej škole." Nechápavo som sa zahľadela do jeho žiariacich bledomodrých očí za polmesiačikovými okuliarami, ktoré mal položené na dlhom krivom nose. Nemo som ho vpustila dnu a zavrela som dvere.

"Kto je to, Fin?" zakričala na mňa mama a vyšla z kuchyne. Keď zbadala Dumbledora, zarazila sa.

"Dumbledore," oslovila ho zaskočene.

"Teší ma, pani Montezová," usmial sa, "som rád, že sa znova stretávame. Teraz by som bol však radšej, keby ste nás so slečnou Lestrangeovou nechali osamote." Mama prikývla a vrátila sa do kuchyne. Ja som stále ničomu nechápala.

"Nebude vadiť, ak si sadnem?" spýtal sa milo a ani nečakal na odpoveď. Posadila som sa oproti nemu a už som otvárala ústa, že niečo poviem, no on ma predbehol:

"Ako som už povedal, volám sa profesor Dumbledore a..."

"Vy ste z nápravného ústavu?" prerušila som ho. "Ja nie som narušená ani som nespáchala žiadny zločin."

"Nie som z ústavu. Som riaditeľ školy a prišiel som ti na nej ponúknuť miesto. Moja škola sa volá Rokfort a je určená pre deti so zvláštnymi schopnosťami..."

"Veď čo hovorím? Vy ste z ústavu," znovu som mu skočila do reči.

"Celý názov mojej školy je Rokfortská stredná škola čarodejnícka," pokračoval, akoby sa nič nestalo. Len som si vzdychla.

"Už včera som svojmu otcovi povedala, že ja na čarodejníkov neverím," prevrátila som očami. Dumbledore sa stále usmieval. Jeho pokoj bol priam zarážajúci.

"Ja som tu potom zbytočný. Tvoj otec ti už zrejme stihol povedať, že tento rok by si k nám mala nastúpiť do prvého ročníka."

"Dokážte mi, že kúzla naozaj existujú," vyzvala som ho. "Potom uverím a pôjdem do vašej školy."

"Čo ti mám vyčarovať?" spýtal sa. Zamyslela som sa. Napadlo ma viac vecí, no nakoniec som si vybrala.

"Vtáčiky," povedala som rozhodne. Dumbledore spod plášťa vybral dlhú drevenú paličku, mávol ňou a zvolal:

"Avis!" Vtom sa ozvalo veselé čvirikanie a okolo hlavy mi poletoval kŕdeľ malých červených vtáčikov. Užasnuto som sa dívala, ako poletujú po miestnosti.

"A toto sa naučím aj ja, keď pôjdem do vašej školy?"

"Toto a ešte omnoho viac," prikývol. Znelo to veľmi lákavo, no niečo v mojom vnútri mi stále bránilo uveriť tomu.

"Keď ja neviem," povedala som váhavo. "Stále tomu nemôžem uveriť." Dumbledore sa na mňa zahľadel zvláštnym pohľadom a zrazu som si bola istá, že som naozaj čarodejnica.

"Dobre, verím vám!" vyhŕkla som. Dumbledore sa natešene usmial a podal mi hrubú obálku.

"V tejto obálke máte všetko vysvetlené. Prajem príjemný deň," rozlúčil sa a už ho nebolo. Len som zmätene stála na mieste s obálkou v ruke a hľadela som na miesto, kde pred chvíľou stál Dumbledore.

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Nessy Nessy | Web | 16. dubna 2009 v 19:41 | Reagovat

ahoj mas u mna diplomik :)

2 Lunuška Lunuška | Web | 16. dubna 2009 v 20:21 | Reagovat

Vieš, ja by som rada spriatelila, ale ja nemám čas čítať poviedky, prepáč.

3 Tania Tania | Web | 16. dubna 2009 v 21:51 | Reagovat

Už som ti urobila ten design. Ak ho budeš chcieť postupuj podľa pokynov na stranke

4 Aranel van de'Corvin Aranel van de'Corvin | Web | 17. dubna 2009 v 12:30 | Reagovat

Ahoj ráda s tebou spřátelým...jinak super kapča už se těším na další

5 Lizz Lizz | Web | 17. dubna 2009 v 15:51 | Reagovat

"Vy ste z nápravného ústavu?" prerušila som ho. "Ja nie som narušená ani som nespáchala žiadny zločin."->xDDD omg..xD super to je.x.D se rěšim na pokráščko pk mi napiš na blog..xD btw. nespřátelila bych páč SB stejně zanedbávám (hanba mi)..x) ale přidala bych si tě do oblíbenejch odkazů (páč jk je vidim tk tam chodim..) co ty na to?..xD btw. at chceš nebo ne tk si tě přidám páč ta povídka mi přijde zajímavá... tkže ve výsledku máš smůlu :-P (ba ne, kdyby to moc vadilo smáznu si tě, ale stejně...:-D)

6 Barush→SB Barush→SB | Web | 19. dubna 2009 v 11:06 | Reagovat

si dobrá..=o) to bych asi nedokázala vymyslet..:D

7 Dada Dada | Web | 20. dubna 2009 v 16:05 | Reagovat

super kapitola, určite si prečítam aj ďaľšiu len čo si nájdem čas... :P

8 Hannah x) Hannah x) | Web | 10. května 2009 v 19:13 | Reagovat

Super kapitola!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama