Finlay - 14.kapitola: Ďalšie problémy

27. dubna 2009 v 13:48 | Natasha |  Finlay I

No, konečne ďalšia kapča :D Dúfam, že sa vám bude páčiť. Príjemné čítanie.

Klik na CČ



Vyšla som zo soviarne a rozhodla som sa, že zistím, čo to bolo za tvora. Nenápadne som otvorila hlavné dvere a vybehla som von. Zamierila som do Zakázaného lesa a chvíľu som hľadala to miesto, kde by sa ten tvor mal nachádzať. Keď som to našla, nebol tam len jeden taký tvor, ale bolo ich tam celé stádo. Vyzerali ako kone, ibaže mali krídla a nemali srsť, iba kožu a boli neskutočne vychudnuté. -O týchto tvoroch už som čítala,- pomyslela som si. -Sú to testraly. Ale...prečo ich vidím? Veď tých vidia len ľudia, ktorí videli smrť a ja som zomrieť nevidela nikoho. Alebo áno?- Opatrne som podišla k jednému z nich a natiahla som k nemu ruku. Testral ma najprv oňuchal, potom mi dovolil pohladkať ho po nose. Všimla som si aj malé testraly, ktoré sa motkali pomedzi tých dospelých. Zdali sa mi veľmi zlaté a slabo som sa usmiala. Prechádzala som pomedzi ne a na chvíľu sa mi konečne podarilo zabudnúť na všetko moje trápenie. Nechápala som, ako sa ich niekto môže báť, veď sú celkom milé. Vtom som za sebou začula kroky. Obrátila som sa a zbadala som Freda.

"Ahoj, Fin. Čo tu robíš?" spýtal sa ma. "Do Zakázaného lesa nesmieme chodiť."

"Ja viem," usmiala som sa. "Len som sa tu chcela trochu poobzerať."

"Ty máš ale odvahu. Keby ťa tu niekto našiel..."

"Kto by ma tu chcel hľadať?" nadvihla som obočie.

"Napríklad ja. Alebo Alison." Len som sa zasmiala, odvrátila som sa ku testralovi a znova som ho začala hladkať po nose.

"Čo to robíš?" zamračil sa.

"Ach, ty ich nevidíš? To sú testraly a vidia ich len tí, ktorí videli smrť," povedala som.

"Ty si videla niekoho zomrieť?"

"Asi áno, ale nepamätám si to," mykla som plecami. Fred na mňa neveriacky hľadel.

"Ja z teba žasnem," povedal obdivne. "Aj ja by som ich chcel vidieť."

"Buď rád, že zostávajú neviditeľní," odvetila som odmerane, čo ho zjavne zaskočilo.

"Ja už pôjdem, aby sa McGonnagallová zas nenaštvala a nestrhla Chrabromilu ďalšie body. Uvidíme sa zajtra," rozlúčil sa so mnou a odišiel.

"Ahoj," zašepkala som potichu a stiahla som ruku z testrala. Chvíľu som tam stála a hľadela som za ním, zo zamyslenia ma však prebral môj testral tým, že do mňa nervózne štuchol. Obrátila som sa a usmiala som sa.

"Prepáč, aj ja už budem musieť ísť. Zajtra hneď po vyučovaní za tebou prídem," šepla som, zakývala som mu a pomaly som odchádzala pozerajúc na tmavnúcu oblohu. Len čo som vošla do hradu, vyrútil sa na mňa Snape.

"Slečna Lestrangeová, poďte so mnou. A vy tiež," povedal Alison, ktorá sa tam náhodne zjavila. Nechápavo som na ňu pozrela, no ona len pokrčila plecami.

"Dovnútra," zavelil, keď sme prišli ku jednej z prázdnych tried. So strachom som tam vošla. -Čo od nás môže chcieť?- rozmýšľala som.

"Pán profesor, čo sa..." začala Alison, no Snape ju prerušil:

"Teraz budete musieť byť opatrné. Bellatrix a Lucius sa vás budú chcieť zbaviť, aby sa o vás nedozvedela Narcissa s Dracom a..."

"Pani Malfoyová už o nás vie," prerušila som ho s nevinným výrazom na tvári. Snape na mňa zhrozene pozrel a zbledol.

"Ona...ona o vás už vie? Ale...ale ako?"

"No, to netuším, ale dostala som od nej list a prišla za mnou aj sem," mykla som plecom. Alison súhlasne pokývala hlavou. Vyzeralo, že Snape utrpel šok.

"Ste v poriadku, pán profesor? Netreba zavolať Madam Pomfreyovú?" spýtala som sa ustarostene.

"Nie, netreba," povedal po chvíli. "Len ma to trochu prekvapilo. Rád by som vedel, odkiaľ o vás Narcissa vie."

- Prekvapilo je slabé slovo, - pomyslela som si potláčajúc úškrn.

"Zároveň som vám chcel oznámiť, že už sa pracuje na vašom protielixíre. A vám, slečna," obrátil sa na mňa, "gratulujem. Aj napriek vášmu nebezpečnému pokusu, kedy ste skoro zabili pána Weasleyho, sa porota rozhodla, že ste víťazkou." Prekvapene som nadvihla obočie.

"Kedy približne bude ten elixír hotový? Pán profesor?" chcela vedieť Alison.

"Pravdepodobne sa mi ho podarí dokončiť až cez letné prázdniny, pretože takýto náročný elixír si vyžaduje veľa času a jeho príprava trvá veľmi dlho, takže keď budúci školský rok prídete na Rokfort, elixír bude hotový," odvetil jej stroho. "Ak nemáte ďalšie otázky, môžete ísť." Vyšli sme z pracovne a ja som sa rozbehla do klubovne. Mala som veľmi zlý pocit, že niečo nie je v poriadku s mojimi vecami. Vtrhla som do spálne a našla som Enricu ako prehrabáva v mojom kufri. Keď som vošla, okamžite prestala a nenávistne na mňa pozrela. Vtom prišla aj Alison.

"Čo sa tu deje?" spýtala sa mračiac sa na Enricu.

"Môžem ťa o niečo požiadať, Alison? Prosím, zostaň tu a postráž mi veci pred týmito zlodejkami. Ja zatiaľ navštívim profesora Snapa," požiadala som sestru a nahnevane som vybehla von. Nemusela som ísť ďaleko, Snapa som našla rozprávať sa s profesorkou Sinistrovou. Počkala som, kým sa dorozprávajú, potom som rýchlo pristúpila ku Snapeovi a rýchlo som mu vysvetlila, čo ma trápi. On so mnou prišiel do klubovne, kde už naňho čakala Alison s Enricou a jej spoločníčkami. Enrice dobre vynadal, strhol Slizolinu body za pokus o krádež a dal jej trest. Alison sa víťazoslávne usmievala, no mne do smiechu vôbec nebolo. Poznala som ten pocit, keď sa niekto strápni pred ľuďmi. Unavene som sa hodila do jedného z najbližších kresiel a zavrela som oči. Alison sa usadila vedľa mňa, no hneď vyskočila a vbehla do spálne. Nechápavo som dvihla hlavu a pozrela som za ňou, no vtom mi došlo, prečo odišla. Ani jej už sa nedarilo ovládať svoje premeny. Ona mala však to šťastie, že ju to aspoň nebolelo. Keď sa vrátila do klubovne, všimla som si, že jej vlasy majú zelenkavý nádych. Tvárila sa zúfalo, čo som sa jej ani nedivila.

"Prečo my, Fin? Prečo náš otec nedovolil Bellatrix, aby sa nás zbavila? Potom by sme nemuseli takto trpieť."

"To ti ja nepoviem," zatvárila som sa ospravedlňujúco. "Mňa by však zaujímalo, prečo sa meníme akurát na snežného tigra a banší."

"Asi Bellatrix nemala rada snežné tigre a Lucius banší," Alison nahodila múdry výraz a potom sa začala smiať.

"Ale prečo nie? Môže byť," v tom momente sa mi to zdalo logické. "To sa však tak skoro nedozvieme, AK sa to vôbec dozvieme." Rozprávali sme sa dlho do noci, no keď sme od únavy nevládali otvárať ústa, rozhodli sme sa ísť spať. Dovliekli sme sa do postele, vôbec sme sa nenamáhali prezliecť sa, zvalili sme sa do postele a spali sme ako zarezané. Ja som sa však tesne nadránom zobudila na nejaký čudný zvuk. Opatrne som si sadla na posteľ a započúvala som sa. Vychádzalo to od okna, tak som vstala a potichu som prešla k oknu. Tam som zbadala dve vysoké postavy v dlhých čiernych plášťoch s kapucňami, ako sa rozprávajú. Jedna z nich sa akurát vtedy otočila ku mne a ja som si tesne pred tým, než som sa schovala, stihla všimnúť, že má na sebe masku. Zvuk však stále neutíchal a mne sa nepodarilo objaviť jeho zdroj. Kým som sa prezliekla, už bola hore aj Alison a spoločne sme vyrazili na raňajky. Počas rannej pošty ku mne zletela Narcissa s malým kúskom papiera priviazaným o nohu. Rýchlo som ho odviazala a začala som čítať. Alison na mňa celý čas zvedavo pozerala. Keď som dočítala, vydesene som na ňu pozrela.

"Už to začalo," zašepkala som. "Bellatrix práve napadla mojich rodičov."

"Nie," zbledla a šokovane položila pohár s džúsom na stôl. "Takže...teraz sú na rade moji..." Obe sme naraz vstali a utekali sme za Snapeom.

"Pán profesor, Bellatrix zaútočila na mojich rodičov," vysypala som naňho, len čo sme ho našli. Snape sa najprv zatváril prekvapene, potom sa zamračil a rýchlo odišiel. Nechápavo a vydesene som pozrela na Alison a pomaly som sa došuchtala do klubovne. Vzala som si tašku s učebnicami a zamierila som na prvú hodinu. Sestra sa ma celý čas snažila odpútať od myšlienok na rodičov, no veľmi sa jej to nedarilo. Neskôr za mnou prišiel profesor Snape a uistil ma, že už sa to nestane. Vraj na dom mojich rodičov dali ešte nejakú špeciálnu ochranu.

"Tam už nejaká bola?" spýtala som sa nechápavo.

"Všade, kde sa narodí alebo býva čarodejník, je ochrana. Avšak tá vaša nezabrala, čomu nerozumiem. Neviem, či to nebude náhodou tou kliatbou, ktorá na vás bola daná pri vašom narodení. Možno vôbec nezanechávate stopu a môžete čarovať mimo školy bez toho, aby sa o tom Ministerstvo dozvedelo. V žiadnom prípade to však neskúšajte," upozornil ma, keď som sa zatvárila natešene. "Ešte si tým nie som úplne istý. O svojich adoptívnych rodičov sa však báť už nemusíte. Prajem príjemný zvyšok dňa." Po zvyšok dňa som mala dobrú náladu, všade sa mi darilo a pre Slizolin sa mi podarilo získať ďalších 30 bodov. Skončila posledná hodina a ja som okamžite letela do klubovne. V spálni som hodila tašku na posteľ a bežala som do Zakázaného lesa za mojím testralom. Vonku bolo chladno a v lese ešte viac, no to ma neodradilo a pokračovala som za ním. Našla som ho po dlhom hľadaní medzi ostatnými testralmi. Podišla som k nemu a začala som ho hladkať po nose, keď som zrazu začula čísi hlas:

"Ako sa voláš?" Zmätene som sa obzrela a zamračila som sa. Okolo mňa nikto okrem testralov nebol. Nadvihla som obočie a otočila som sa späť k testralovi. Vtom ma napadlo, či to nebol...ten testral.

"Neboj sa, nepreskočilo ti. Pýtal som sa ťa to ja, práve ma hladkáš po nose," začula som znova ten hlas. Prekvapene a potešene som sa usmiala a hneď som odpovedala:

"Som Fin, Finlay Lestrangeová." Testral na mňa pozrel svojimi veľkými lesklými očami a chvíľu bolo ticho.

"Tvoja mama tiež chodila na Rokfort, do Slizolinu, spolu s tvojím otcom, Rodolphusom Lestrangem," povedal.

"Môj otec sa volá Lucius Malfoy, pokiaľ viem," odvetila som napoly prekvapene, napoly zmätene.

"Lucius Malfoy?" spýtal sa prekvapene. "Veľmi zvláštna kombinácia. Nikdy by som si nebol pomyslel, že Lucius a Bellatrix..."

"Poznal si mojich rodičov?" prerušila som ho netrpezlivo.

"Kto by ich nepoznal? Veď sú to jedni z najväčších Veď-Vieš-Koho prívržencov," zasmial sa chladne.

"Povieš mi o nich niečo, prosím?" pozrela som naňho prosebne. Testral si znova vzdychol.

"Teraz nie, moja. Ešte na to nie si pripravená. Príď za mnou neskôr." Smutne som sa naňho zahľadela, no on stále trval na svojom. Keď som odchádzala, ešte som za ním zakričala:

"Ako ťa mám volať?" Testral na mňa hodil rýchly pohľad, no potom hneď sklopil zrak.

"Nám sa nedávajú mená. My to nemáme rady. Potom sa cítime...neslobodní."

"Ako myslíš," mykla som plecom, zamávala som mu a zamierila som do hradu. V polovici cesty sa mi zrazu zatriasla zem pod nohami. Vyplašene som sa poobzerala okolo seba, no nič podozrivé som nezbadala. Pokračovala som v ceste, keď vtom za znova zatriasla zem. Skoro nedýchajúc som sa myšacími krokmi posúvala ďalej, no otrasy boli čoraz silnejšie, až som spadla na zem.





 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Barush→SB Barush→SB | Web | 27. dubna 2009 v 19:45 | Reagovat

wow.. zajímavé.. dáš mi zase vědět prosím?? hrozně se mi tvoje povídky líbí =o)

2 Lunuška →SB← Lunuška →SB← | Web | 27. dubna 2009 v 20:19 | Reagovat

Som zvedavá koho videla zomrieť, keď vidí tie testraly :)

3 Lizz Lizz | Web | 28. dubna 2009 v 8:29 | Reagovat

super..xD dáš mi pk vědět??? zae?? a koho viděla zemčřít??--x)

4 ♥Ms.DorotQa♥ ♥Ms.DorotQa♥ | Web | 28. dubna 2009 v 13:45 | Reagovat

Ahojky :-) Máš hezůůů bloček...jukni prosím na můj...Díkec :-) PapiQ :-)

5 Ginnynka SB Ginnynka SB | Web | 28. dubna 2009 v 14:19 | Reagovat

ahoj obieham SB

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama