Finlay - 17.kapitola: Vypočuté tajomstvo

1. května 2009 v 16:58 | Natasha |  Finlay I

Prepáčte, že tak neskoro, ale nebola som doma, tak som nemohla nič pridať. Snáď sa vám táto kapitolka bude páčiť.

Klik na CČ



Prišiel máj a s ním aj posledný metlobalový zápas sezóny medzi Chrabromilom a Slizolinom. Úprimne, tento šport ma nikdy nelákal, no napriek tomu som sa rozhodla, že sa pôjdem pozrieť. Spolu s metlobalom sa však blížili aj skúšky, na ktoré nás učitelia vždy s radosťou upozornili. Ja som s tým nemala žiadny problém, s mojou fotografickou pamäťou nebolo až také ťažké zapamätať si dané učivo. V jedno slnečné májové popoludnie som sedela v klubovni a písala som si stručné poznámky zo všetkého, čo sme doteraz prebrali, keď sa stena odsunula a vošiel Snape.

"Prosím o pozornosť," zašepkal, no nebolo to nutné. Len čo vošiel, klubovňa stíchla. "Zajtra hráme posledný zápas proti Chrabromilu. Chcem vás len upozorniť, aby ste sa správali slušne, najmä hráči. Veď viete, akí sú Chrabromilčania citliví, tak k nim nebuďte príliš tvrdí. Zároveň vás chcem požiadať, aby ste sa posnažili, ak chcete vyhrať školský pohár, ktorý je už v podstate náš, ale aj tak neuškodí trochu snahy. To je všetko, ďakujem za pozornosť." Keď odchádzal, práve vošla Alison a nechápavo sa naňho pozrela. Potom podišla ku mne a sadla si.

"Čo chcel?"

"Len sa tu rozkecával o metlobale," odvetila som znudene. "Vraj majú byť ohľaduplní ku chrabromilským hráčom a podobné veci."

"Ale má pravdu, naši hráči vedia byť poriadne tvrdí. Dúfam, že Fredovi alebo Gerogeovi veľmi neublížia," vzdychla si.

"Oni sú v..." pozrela som na ňu šokovane.

"Áno, sú. Aspoň vidíš, ako sa oplatí chodiť na zápasy. Keby si tam bola tiež, aspoň by si vedela, o čo tam ide a kto tam hrá."

"Môžem ja za to? Mňa takéto veci nebavia, radšej..."

"...sa učíš," dokončila za mňa s úškrnom. Tiež som sa usmiala a začala som dopisovať moje poznámky.

Nadišiel deň metlobalového zápasu. Niektorí nešli na raňajky, ale zostali v klubovni a rôznymi spôsobmi sa zbavovali stresu a nervozity. O jedenástej sa celá škola vyhrnula na metlobalový štadión a zápas mohol začať. Alison mi musela vysvetľovať, ktorý hráč čo robí, aby som bola trochu v obraze. Po pätnástich minútach Slizolin vyhrával nad Chrabromilom 60:30.

"Tak čo? Už ťa to baví?" zakričala na mňa Alison.

"No jasné! Normálne ľutujem, že som nebola na ostatných!" odkričala som a ďalej som sledovala zápas. Slizolin nakoniec vyhral 230:120. Keď sme s Alison odchádzali do hradu, všimla som si na oblohe poletovať niečo čierne, no vták to byť nemohol, toto bolo príliš veľké na vtáka.

"Alison," potiahla som ju za rukáv. "Pozri." Zahľadela sa na toho zvláštneho tvora, potom pozrela na mňa.

"To je zvláštne. Nikdy v živote som niečo také nevidela. Ako vták to nevyzerá."

"Ono to vták ani nie je," prikývla som. Pomaly sme vošli do hradu a rozmýšľali sme, čo to asi mohlo byť.

"Myslíš, že by sme o tom mali niekomu povedať?" spýtala sa ma Alison, keď sme sedeli v klubovni.

"O čom? O tom čude, čo sme dnes videli? A komu to chceš povedať? Snapeovi?" nadvihla som obočie.

"Napríklad," mykla plecom.

"Fajn, a čo mu povieš? Dobrý deň, pán profesor, na oblohe sme videli niečo čierne, ale vták to nebol. Nevedeli by ste nám povedať, čo to bolo?"

"Napríklad," povedala a dvihla sa z kresla.

"Zbláznila si sa? Ešte si pomyslí, že sme nejaké... to, keď sme sa zľakli fľaku," zamračila som sa a stiahla som ju späť.

"Keď myslíš."
Nasledujúce dni som veľmi nemala čas rozmýšľať nad tým fľakom, pretože učitelia nám naváľali toľko úloh, že už aj ja som s tým mala problém a to už je čo povedať. Skúšky sa blížili neuveriteľnou rýchlosťou a my sme nerobili nič iné, len sme sa učili.

"Toto nie je možné!" Alison nahnevane zavrela Tisíc zázračných bylín a húb a chytila si hlavu do dlaní.

"Musíš sa s tým zmieriť, sestrička," povedala som jej chlácholivo, čo ju nahnevalo ešte viac.

"Tebe sa to ľahko povie, keď máš fotografickú pamäť! Ty si naučená behom piatich minút, lenže čo ja? Mne to tak ľahko nejde! Môžem sa zblázniť."

"Dievčatá, buďte potichu," objavila sa spoza police zamračená tvár madam Pinceovej.

"Áno, madam, posnažíme sa," prikývla som rýchlo a znova som sa začítala do knižky.

"Fin, znova to tam je. Ten fľak," vyrušila ma Alison po chvíli. Dvihla som hlavu, pozrela som von oknom a zahľadela som sa na toho čudného tvora. Vtom ma niečo napadlo. Začala som sa prehrabávať v knihách, až kým som nenašla tú správnu. Otvorila som ju a hľadala som stranu, na ktorej bolo to, čo som hľadala.

"Alison, poď sem," zavolala som ju po chvíli hľadania. "Už viem, čo to je." Alison ku mne pristúpila a pozrela do knihy.

"Čierny dementor?" spýtala sa pochybovačne.

"Presne tak. Tu píšu, že existujú dva druhy dementorov - čierni a siví. Čiernych je veľmi málo, preto sú vzácne. Siví dementori strážia väzenie v Azkabane. Ďalej je tu napísané, že čierni dementori sú veľmi priateľskí a pomáhajú čarodejníkom v najväčšej núdzi. Väčšina z nich však ani nevie, že za tým je práve tento tvor. Siví dementori sú presným opakom čiernych dementorov. Tí vysávajú z ľudí všetko šťastie a nebezpečný je najmä dementorov bozk, pri ktorom z tela vysajú dušu." Prudko som zaklapla knihu, vrátila som ju na miesto a s nadvihnutým obočím som pozrela na Alison.

"Ale...čo tu robí?"

"To netuším," mykla som plecom a pustila som sa do úlohy z herbológie. Sestra sa ku mne po chvíli pridala, no netvárila sa dvakrát nadšene. Ja už som pomaly končila a ona nebola ešte ani v polovičke, tak som jej vyšklbla pergamen a dopísala som tam zopár vecí.

"Ďakujem," vydýchla si. "Nie si ty náhodou čierny dementor?"

"Veľmi vtipné," uškrnula som sa, zbalila som si knihy a pomaly som vychádzala z knižnice. Po ceste do klubovne sme stretli Freda s Georgeom.

"Gratulujeme ku víťazstvu. Váš tím bol naozaj dobrý. Teraz hrali konečne poctivo," uškrnuli sa a odišli. Usmiala som sa a chcela som pokračovať v ceste, no Alison ma chytila za rukáv. Otočila som sa a zamračene som na ňu pozrela.

"Čo je?"

"Tí dvaja mi nechtiac ukázali jeden z tajných východov zo školy," uškŕňala sa víťazoslávne.

"No jasné, to by neriskovali," pokrútila som hlavou a chcela som odísť, no Alison ma znova zastavila.

"Tak sa pozeraj." Pristúpila k soche jednookej čarodejnice, vytiahla prútik, poobzerala sa a zašepkala:

"Dissendium." Podišla som bližšie a zahľadela som sa na ježibabu. Zjavil sa v nej otvor. S otvorenými ústami som pozrela na sestru, ktorá sa ešte stále usmievala.

"A kam to vedie?" spýtala som sa po chvíľke.

"Neviem, nepočula som. Potom sa ich na to spýtam," odvetila a odišla. Dobehla som ju a začali sme sa rozprávať. Keď sme išli okolo nepoužívanej učebne, začula som Dumbledorov hlas.

"Budúci rok k nám prinesú Kameň mudrcov. Pomôžete mi pri jeho ochrane, Severus?"

"Samozrejme, pán riaditeľ. Môžete so mnou rátať." Vtom sa dvere otvorili a vyšiel Snape. Chvíľu na nás zmätene hľadel, potom rýchlym krokom odišiel. My sme sa tiež rozhodli zdrhnúť, no veľmi sa nám to nepodarilo.

"Slečny Lestrangeové," začuli sme Dumbledorov hlas. "Poďte so mnou, prosím." Vystrašene sme na seba pozreli, pomaly sme sa otočili a slimačím tempom sme išli za ním.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kamilka kamilka | E-mail | Web | 1. května 2009 v 19:17 | Reagovat

rada spriatelím :D

2 Barush→SB Barush→SB | Web | 1. května 2009 v 20:58 | Reagovat

:-) těšim se na další kapitolu.. dáš mi pak zase vědět prosím?? ;o) děkuju..

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama